From my Novel : Snow is only a frozen water

27. august 2012 at 9:02 | Amber Girl |  My art - Stories
Celkom rada sa prihlasujem do autorských súťaží, pretože mi vždy pomáhajú zlepšiť sa. Tentoraz som sa zapojila do tradičnej autorskej súťaže vydavateľstva Tatran, ktorú poriadajú každý rok. Tohtoročná téma bola vcelku jednoduchá, tak som si nemusela nejak zvlášť lámať hlavu.
Šlo o to, aby ste do poviedky s ľubovoľným námetom zakomponovali číslo 2012 a to v hociakom kontexte.
Poslala som tam úryvok z mojej knihy Deti Sovy, len som tam teda pridala to číslo. Dúfam, že vás neodradí dĺžka a do komentárov napíšete svoj názor. Veľmi mi to pomôže. ;)

•NEKOPÍROVAŤ•
Námet, spracovanie a všetko týkajúce sa úryvku je moja práca. Pokiaľ by ste sa chceli o úryvok podeliť s ostatnými, najprv sa ma opýtajte, či môžete uviesť ODKAZ na tento článok. Pokiaľ ale nájdem odkopírovaný celý úryvok, hlásim vás administrátorovi blog.cz a požiadam o zmazanie účtu.


-Normálne tam mám odseky aj všetko, len keď som to capila sem, tak sa to nejak spackalo a momentálne sa s tým nechcem pyplať. Hlavne že na stránke súťaže to je tak, ako to má byť. :) -

Sedel na nádvorí a brúsil si svoj meč. Daroval mu ho strýko k jeho trinástim narodeninám. "Si takmer dospelý muž." vravel vtedy. "Zaslúžiš si svoj prvý meč."
Teraz už pätnásťročný Edwin bol na to veľmi hrdý, s mečom po boku sa naozaj cítil ako dospelý muž. Matka mu vravievala, že tu na hrade je mu meč nanič, lenže matka vtedy musela naliehavo odísť do Galhenu a tak Edwin svoje voľné dni trávil po svojom. Jeho matka väčšinu svojho času prežívala v meste Galhen a sem sa vracala len niekedy. Prechádzal po letnom sídle jeho rodu a hladil príjemne studené steny hradu posadeného vysoko v horách Snehu, jednoho zo Štyroch kráľovstiev v krajine Alven. Tie hory dostali meno Snežné hory a hrad, ktorý v nich ležal ako na dlani bol prezývaný Vločka. Edwinovi sa to meno zdalo smiešne, vhodné možno pre arktického vlka bieleho ako sneh, čo sa týmito horami hojne premával. Kedysi sa snažil presvedčiť matku, aby si takéto vĺča smel vziať domov, no ona mu to rázne zamietla, rovnako ako jeho vtedy ešte šesťročnej sestre.

Šikmo cez nádvorie sa k nemu svižným krokom ponáhľal hlavný majordóm, Arthur Rawe, vysoký muž s hojným strniskom a bradou. Edwin si všimol, že sa tvári ustarane.
Vyskočil na nohy, aby mu vyšiel v ústrety. "Sľúbil som sestre, že si dáme závod na koňoch."
Arthur Rawe len stroho prikývol. "Bude isto nadšená."
"Deje sa niečo?" Edwin si majordóma zmätene prezeral. "Je chorá?"
Hlavný majordóm naňho pozrel s nadvihnutým obočím, potom ho opäť nechal spadnúť do vrásky na čele. "Tvoja matka chce s tebou hovoriť."
V Edwinovi narastali pochybnosti. Odrazu si všimol, ako naňho ľudia na nádvorí civia. V ich pohľadoch bolo niečo súcitné, niečo, čo sa Edwinovi nepáčilo.
"Čo sa deje?" opýtal sa opäť majordóma.
Arthur Rawe sa na chlapca uprene zadíval. "Ver mi, budeš to chcieť počuť od svojej matky."
Lenže Edwin už vtedy vedel, že to nechce počuť. Od nikoho, a už vôbec nie od svojej matky.
Rozbehol sa po schodoch ku jej komnatám, rozrážal dvere a zadychčane utekal chodbami. Mal strach o svoju sestru, viac ako o čokoľvek iné.


Prudko rozrazil dvere matkinej komnaty a začul detský plač.
Jeho matka, vysoká svetlovlasá žena s čiernymi očami sedela na jemnej zlatej stoličke a v rukách chovala sotva ročného chlapca, Edwinovho nevlastného brata. Volal sa Loreon, po jej zosnulom manželovi.
Jeho matka na neho pozrela. Bol to dlhý, vážny pohľad a Edwina znervózňovali jej tmavé oči. Napokon ich sklopila a uložila Loreona do postieľky.
"Edwin, si môj prvorodený syn." povedala s očami stále na dieťati v belasých perinách. "Ale nie si syn otca mojich ostatných štyroch detí. Vieš veľmi dobre, kto bol tvoj otec." Až potom sa naňho pozrela. Jej oči boli chladné ako ónyx a tvár tvrdšia ako kameň. Bola rovnako tak krásna ako strašná. Edwin vedel kto bol jeho otec.
Vedel to a snažil sa na to zabudnúť. On predsa nemôže za to, kto to bol. Neznamená to, že bude taký istý ako on.
Edwin bol syn brata kráľovnej Crystal, dcéry Krutovládcu. Jeho otec bol lord Oxel, právoplatný nástupca Jastrabieho kráľa, kráľa Kopca. Jeho rod vládol kruto a chamtivo a jeho poddaní trpeli. Dokonca aj ostatní traja králi zo Štyroch kráľovstiev Jastrabov nenávideli. Vravelo sa, že to s Edwinovou matkou bola záležitosť jednej noci.
"Si synom vraha." prehovorila a prevŕtala ho pohľadom. "Si synom Jastraba. Nikdy sa to nemalo stať." vzdychla. "Nemal si sa narodiť."
Edwin prinútil sám seba netresnúť dvermi a neutiecť. Len nech si hovorí, nedopraje jej tú radosť, aby uvidela jeho slzy.
Hrala sa s čipkou svojich šiat. "Vlastne som sa ani toho, že by si sa narodil, neobávala. A len sa na seba pozri. Všetky moje deti sú zlatovlasé, ty máš bujnú havraniu hrivu."
Zabudla na Seraphine. Jeho mladšia sestra mala rovnako čierne vlasy ako on. Opäť sa naňho pozrela, s tvárou bez emócií, mŕtvou, necitlivou. "Nepatríš sem. Nepatríš nikam. A preto hneď zajtra odchádzaš. Pôjdeš ku svojmu strýkovi do Poľa, je tam vrchným veliteľom kráľovskej gardy. Daroval ti meč, isto nebude proti. Budeš jeho osobným sluhom a takisto budeš pomáhať na dvore spolu s chlapcami a dievčatami a mužmi, ktorí tam prišli na nútené práce."
Edwin jej na to nepovedal nič. Vedel, že keby otvoril ústa, aby sa mohol brániť, vyšiel by z nich iba vzlyk.
Pozorovala ho s elegantne nadvihnutým obočím. "Nič na to nepovieš?"
Čo by na to mohol povedať? Odsúdila ho za to, že sa vyspala s nástupcom kráľa Kopca, z rodu Detí Jastrabov, ktorých väčšina ľudí nenávidela.
"Prečo teraz?" vysúkal zo seba.
Narovnala sa a napravila si čipku. "Jedného dňa by sa to stalo tak či tak. Myslím, že teraz je ten najvhodnejší čas kvôli Donnovanovi, nechcem aby si ho nakazil zlom, ktoré v tebe pučí."
Edwin ostal ticho, len tuhšie zovrel pery. Otvoril dvere a nehlučne ich za sebou zavrel.

"Počula som to!" Deväťročná Seraphine sa k nemu rozbehla cez celé nádvorie. Videl, že v očiach sa jej ligocú slzy. Vzdychol si. Zo všetkého najviac nenávidel, keď ju videl nešťastnú a nemohol s tým nič robiť.
Bez ostychov sa mu hodila do náručia. "Nemôže to urobiť! Nemá na to právo! Aj tak s tým malým deckom odíde do Galhenu a nás nechá na Vločke, nemá na to právo!"
Edwin jej rukou prehrabol vlasy. "Je to moja matka." povedal a čupol si k nej držiac sestru za plecia. "Dala mi život a preto má aj právo o ňom rozhodovať."
"Ale nemá právo sa k tebe takto zle správať." Seraphine naňho bezmocne hľadela a z očí jej začali tiecť ďalšie slzy.
Edwin sa trpko usmial. "Mala ťažký pôrod, v živote si prešla ťažkými vecami...je toho na ňu veľa."
"Ak je ťažkou vecou to, že sa vyspala...!"
Edwin ju umlčal zdvihnutím ruky. "Nevieme, ako sa to stalo, nemali by sme ju súdiť."
Seraphine si zotrela slzy a tuho ho objala. "Si tak čestný Edwin. Zastávaš sa tých, ktorí ti toľko ublížili."
Edwin ju jemne pustil, aby sa jej mohol pozrieť do očí. Jeho pohľad bol dlhý, dôkladný a Seraphine sa doňho vpíjala svojimi hnedými očami. "Ktosi mi kedysi povedal, že jediným spôsobom, ako sa nad veci povzniesť, prijať ich, je urobiť si z nepriateľa svojho priateľa. Keď všetkých nepriateľov budeš vnímať ako priateľov, nebude už nikto, kto by ti mohol ublížiť."
Seraphine naňho hľadela, do mysle si vrývala zmysel jeho slov. Vtedy ešte netušila, že si ich bude pamätať aj roky po tom, čo jej ich Edwin povedal.
Edwin sa usmial, videl, že pochopila. Pobozkal ju na čelo. "Nebude pre mňa ľahké odísť."
"Naozaj musíš?" spýtala sa bezútešne.
Prikývol.
Seraphine sa zohla po malý kamienok a otáčala ho v prstoch. Potom ho odhodila kamsi za seba. "Tak potom chcem ísť s tebou."
Edwin na ňu hľadel v šoku. Utiecť, to bol vždy jej štýl. Vedel, že ho milovala najviac zo všetkých súrodencov, pretože bola rovnako iná ako on. Nikdy by však nepredpokladal, že by toľko riskovala.
"Ja tam nejdem na výlet, Seraphine." opäť sa na ňu pozrel. "Budem slúžiť strýkovi a pomáhať chlapcom na nútených prácach."
"Tak to budem robiť aj ja." povedala pevne, hlasom dospelej ženy. Edwin vedel, že bola omnoho múdrejšia ako jej rovesníčky, dospela pomerne rýchlo, tak ako bol nútený aj on.
"Lenže matka ťa nepustí." musel sa prinútiť priznať krutú pravdu. Jeho matka by sestru nepustila na kráľovský dvor do Poľa. Áno, bola iná ako jej ďalšie deti, lenže stále ju mohla za niekoho vydať a získať tak aj určité veno a výhody. Pobyt v Poli by ju načisto zmenil.
Seraphine to vedela rovnako ako on. Rátala s tým, videl to v jej očiach. Jeho sestra sa krátko usmiala. "Kto povedal, že potrebujem jej súhlas?"
Edwin sa zasmial. To bola prvá dobrá správa po tom, čo sa dozvedel o jeho sťahovaní do Poľa. To, že bude mať pri sebe jediného člena rodiny, ktorý ho skutočne miloval, ho napĺňalo pokojom a cítil sa omnoho lepšie. Možno je Pole krajina plná horúčav, možno bude sluhom vlastného strýka, možno bude drieť na poli a obrábať suchú popraskanú zem spolu s chlapcami a dievčatami, ktorí spáchali rôzne zločiny od krádeže po vraždu, ale bude mať pri sebe Seraphine. O nič viac nejde.

***

Bolo skoro ráno, keď kontroloval svoje zbalené veci. Keď mal všetko hotové, posledný raz sa pozrel na svoju izbu, pristúpil k oknu, na ktorom sedával celé tie roky a pozerával von na nádvorie s hlavou plnou snov. Truhlicu s vecami si strčil pod pazuchu a so slzou tečúcou po líci za sebou zabuchol dvere.
Spomienky príliš bolia, pomyslel si v duchu. Nechcel spomínať. Nechcel myslieť na nič.
Vonku snežilo. Snehové vločky ho jemne bozkávali na líca, kde sa premieňali na kvapky vody. Edwin si v stajni nechal veci vedľa pripraveného koňa a rozbehol sa k lesu. Kráčal po jemnom chodníku, sledoval pritom oblohu. Nesmú meškať.
Sestru našiel na ich spoločnom mieste. Sedela v korune stromu, akoby bola nejaká dcéra Predkov, s lukom na pleci a pískala si vojnovú pieseň. Vedel, že tá pieseň nesie názov 2012 a jeden bojovník podľa jednej z najväčších bájnych bitiek.
Tú legendu mu rozprávala jeho matka, keď bol ešte malý.
Stalo sa to tesne po tom, keď ľudia porazili vo veľkej bitke Predkov. Kráľ, ktorý sa vtedy sám menoval kráľom, sa rozhodol povraždiť Predkov, ktorí prežili a ich spojencov. V strachu pred kráľom sa uchýlili na ostrove Tieňov, no panovník a jeho veľké vojsko ich našlo a zmasakrovalo. Tí, čo prežili, bolo ich trinásť, sa rozhodli pomstiť svoje rodiny. Zasiali do zeme semená legendárneho Stromu duší, z ktorých vyrástlo 2000 bojovníkov ozbrojených od hlavy po päty. Spolu s tými, ktorí prežili a mužom, ktorý ich viedol, ich bolo 2013. Podarilo sa im pomstiť ich vlasť a poraziť krutého kráľa.
Keď ho sestra zbadala, veselo sa usmiala.
"Je vzduch čistý?" opýtala sa s hnedými očami zabodnutými niekam zaňho. Toľko sa naňho podobala.
Edwin prikývol. "Kone sú pripravené. Rawe už o tom vie, pomôže nám."
Seraphine zliezla zo stromu a poobzerala sa. "Nie je to nádherné?"
"Čo?"
"Sneh."
Edwin nerozumel jej poznámke. Otočila sa naňho a s úsmevom mu zmietla snehovú vločku z nosa. "Niekedy mám pocit, že sneží z nejakého dôvodu. Rovnako ako prší a podobne."
"Samozrejme, že sneží z nejakého dôvodu." odvetil Edwin. "Zima mení vodu na ľad, sneh je len zmrznutá voda."
Seraphine pokrútila hlavou. "Má to omnoho hlbší dôvod."
Edwin nad tým premýšľal celú cestu naspäť.


Arthur Rawe na nich čakal v stodole, za uzdu držal ich dva kone. "Rytieri z Poľa prídu čoskoro. Najlepšie by bolo, aby sme vyrazili hneď teraz a stretli sa s nimi po ceste."
"Súhlasím." povedal Edwin a vysadol na koňa.
Seraphine sa na tvári objavila vráska pochybností. "Naozaj musíme ísť už teraz? Chcela som...zabudla som si v izbe vzácnu brošňu, čo mi dala mama na ôsme narodeniny."
Edwin si vymenil krátky pohľad s majordómom.
"Neriskoval by som to. Matka by ťa mohla prichytiť na chodbe." povedal majordómus vážne.
Seraphine sa začala drať do oka slza. "Je to pre mňa naozaj dôležité."
Edwin si vzdychol a zosadol z koňa. Čupol si k sestre a utrel jej slzy. "Pôjdem pre ňu ja. Len mi povedz kde je."
Seraphine sa neisto usmiala. "Nájdeš ju v zelenej truhličke na skrini."
Edwin prikývol a vstal. "Pripravte kone pred bránu." prikázal Raweovi.. "Budem sa ponáhľať."
Vyšiel zo stajne a náhlivým krokom sa ponáhľal chodbami Vločky. Pri nádvorí jeho matky zabočil do Seraphininých komnát.
Otvoril jej dvere a zamieril k drevenej skrini s vyrezávaním pripomínajúcim borovicový les neďaleko Vločky.
Natiahol ruku a schmatol drevenú truhličku zelenej farby. Chvíľu sa trápil s komplikovaným zatváraním, keď veko konečne cvaklo. Vložil dnu ruku s očakávaním, že narazí na kovový predmet, keď sa chrbát jeho dlane jemne dotkol hodvábnej výstelky.
Edwin prevrátil nádobku hore dnom, znova ju otočil a pozrel dnu. Snažil sa nájsť nejaké tajné priehradky alebo falošné dno, no neuspel.
Zrazu začul tiché cinkanie. Ten zvuk spôsobil, že sa mu na zátylku postavili vlasy a naplnil ho šialenou hrôzou. Zlovestné cinkanie bolo čoraz bližšie, až ho začul celkom blízko pri sebe.
"Nehľadáš toto?" hlas svojej matky ho prinútil aby sa otočil.
Vo dverách stála svetlovlasá žena s ónyxovými očami v dlhej zlatej róbe a pozerala naňho spôsobom, aký si nevedel vysvetliť.
"Nemohla som ju s tebou pustiť, Edwin." povedala strápene. "Nemohla."
V ruke držala zlatú brošňu v podobe vlka, z ktorej viselo niekoľko zlatých ornamentov - to tie tak zlovestne cinkali. Všimla si, že Edwin sa na ňu pozerá. "Dala som ju Seraphine na deň jej ôsmich narodenín. Mala ju vždy rada. Vedela som, že ju bude hľadať." pozrela naňho s ľútosťou v očiach. "Toľko si sa namáhal, syn môj. A čo z toho? Kvôli obyčajnej brošni stratíš svoju sestru."
"To stačí!" zakričal s päsťami pevne zovretými. Matka sa naňho smutne pozerala. Videla, ako Edwinom zmieta triaška, ako mu z očí tečú slzy, ktoré sa neunúval zotrieť. "Prosím, dovoľ jej ísť. Sama to chcela, do ničoho som ju nenútil, prisahám."
Uprela naňho svoje oči. "Ja viem, čo sa stalo. Viem, že to všetko bol jej nápad." pozrela do zeme. "Nechala by som ju ísť, má ťa rada. Mýliš sa ak si myslíš, že je pre mňa ľahké ťa takto vyhnať do Poľa."
Šokovane na ňu pozrel. "A čo tie reči, ktoré si mi včera povedala?"
Videl, že zasiahol. "Občas je lepšie zatvrdiť si svoje srdce, ak nechceš aby si sa zo všetkého zbláznil." povedala ticho a opäť sa naňho pozrela. "Lenže dnes sneží, Edwin. Sneží. A nie je to obyčajný sneh."
Ostal zarazene stáť, premeriaval si svoju matku stojacu vo dverách so zlatou brošňou v ruke.
Videl slzy v jej očiach a netušil, prečo plače. Bolo mu to jedno.
Drevenú truhličku pustil na zem, až to zadunelo. Bez slova obišiel svoju matku a vyšiel von na nádvorie.
Pred bránou ho už čakal Arthur Rawe sediaci na svojom koni. Edwin vysadol na bielu kobylu a sledoval Seraphininho vraníka, čo stál opodiaľ a pokojne sa pásol na tráve.
"Nepríde." povedal Edwin s bolesťou v hlase smerom k majordómovi. Ten prikývol a s kamennou tvárou popohnal svojho koňa.
Edwin sa chystal urobiť to isté, keď začul dlhý detský nárek. Zavrel oči a pevne zovrel oťaže, až sa mu koža vrývala do prstov. Nie, hovoril si v hlave. Nie nie nie. Chcel kričať, kričať na svoju matku, chcel zosadnúť z koňa a rozbehnúť sa ku svojej sestre. Chcel, aby matka rovnako trpela. Chcel, aby vedela, aké to je, keď jej niekto vezme človeka, ktorého ľúbi.
"Edwiiin!" Otočil sa. Jeho malá sestrička sa vytrhla dvom strážnikom a rozbehla sa za ním. Po tvári jej tiekli slzy, oči mala roztvorené od hrôzy. Sledoval, ako zakopla a skončila v blate. Jej nová biela tunika bola pofŕkaná blatom a vlasy v dlhom čiernom vrkoči sa jej zlepili.
Zrazu si uvedomil, že po tvári mu tečú slzy.
Rawe mu položil ruku na plece. "Nič s tým neurobíš, Edwin."
Edwin vedel, že mal pravdu. Zodvihol zrak a zbadal matku stojacu v okne nad nádvorím. Na tvári sa jej zračil smútok.
"Edwin!" zakričala sestra, zbierajúc sa na nohy. "Prosím, prosím! Nechajte ma ísť!" vrieskala na strážnikov, ktorých zasypávala kopancami.
Edwin sa na to nechcel pozerať, ten pohľad mu trhal srdce na kúsky. "Už dosť." počul sám seba.
"Prosím!!"
Edwin sa posledný raz pozrel na svoju sestričku, teraz zraniteľnejšiu ako kedykoľvek pred tým. Zavrel oči. Prosím, odpusť mi, pomyslel si v duchu, zatiaľ čo mu po tvári tiekli slzy.
Zatvrdil si srdce a popohnal svojho koňa do klusu.

Veronika Praženková ©
Amber Girl ©


Pokiaľ vás poviedka zaujala, môžete ma podporiť v súťaži tým, že dáte like TU , hodnotí to síce porota ale rátajú sa aj hlasy a za každý hlas budem vďačná. ;)
-potom sa nenechajte zmiasť menom "autora" na oficiálnej stránke blook.sk, pretože tá súťaž je anonymná a posielali sme to adminke, aby to tam vložila-

Tak čo na to poviete?
 

3 people judged this article.

Comments

1 zdenas-world zdenas-world | Email | Web | 25. august 2012 at 21:27 | React

No tak úryvok sa mi veľmi dobre čítal:) Nevedela som prestať,je to naozaj veľmi dobre napísané:) Prosím pokračuj:) Teším sa aj na tvoju knihu... len by som podotkla-len malilinkú poznámočku- že nie veľa sĺz:) Napr. by si mohla použiť iné výrazy na slzy ako len "tiekli jej/mu po tvári slzy":) Výrazy ako napríklad vlhká tvár od slaných kvapôčiek vytekajúcich z jeho slzami opuchnutých očí :D Ale to je čisto môj názor:) Inak je to pekne spracované,vidno že si si na tom dala záležať a podľa mňa by si to mala vyhrať! :P

2 Siss Siss | Email | Web | 25. august 2012 at 23:18 | React

[1]: Jj súhlasím ale inak naozaj krásne.

3 Amber Girl Amber Girl | Web | 25. august 2012 at 23:45 | React

[1]: Díki, hej, všimla som si to, koniec koncov, to je len pracovná verzia, takže to ešte prepíšem. ;)

4 Smile* Smile* | Web | 27. august 2012 at 12:08 | React

Beru tě do affiliates ;) Zapiš si mně!

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement
Kopírovať len s ikonkou alebo klikateľným odkazom a vždy si najprv pýtajte súhlas.
Poviedky nekopírovať! Maximálne môžete na stránke dať odkaz na môj článok, kde sa poviedky nachádzajú. Za propagáciu som rada, ale kopírovanie z duše nenávidím a takých ľudí okamžite nahlásim! To isté platí aj pre upravované fotky a čokoľvek z My Art → odkaz na článok dať môžete (samozrejme s bannerom/ikonkou) ale kopírovať v žiadnom prípade!
A vždy mi to predom ohláste.