Strom, ktorý si pamätá dejiny

22. july 2012 at 11:06 | Amber Girl |  My art - Stories
Tak a je to tu. Rozhodla som sa vám sem uverejniť jednu zo svojich poviedok (áno, nakoniec ste ma v ankete presvedčili). Postupne ich bude pribúdať viac, podľa toho, aký na to bude ohlas.
Túto som písala pred rokom (čiže keď som mala 14) a v súčasnosti sa na ňu pozerám veľmi kriticky (dosť krútim hlavou nad tým, ako som mohla napísať takú hovadinu, teraz by som to napísala úplne inak, ale to sa dozviete, keď si prečítate pár slov z mojej súčasnej tvorby). Napriek tomu som za ňu získala 2. miesto v súťaži Petržalské Súzvuky Ferka Urbánka. Neviem, či má oficiálny štatút celoslovenskej súťaže, ale boli tam aj deti z východu, tak neviem. :D Samozrejme, sa tým nechcem vystatovať alebo sa vyhlasovať za najlepšiu spisovateľku na blogu. Píšem pre vás, tak ako ste rozhodli v ankete. :) Tak enjoy.

NEKOPÍROVAŤ! Ak vás poviedka zaujme a budete sa s ňou chcieť podeliť s ostatnými, budem len rada, no nekopírujte text, vložte len odkaz. A vždy mi dajte vedieť!



Strom, ktorý si pamätá dejiny

Veronika Praženková


Bol sparný letný deň. Slnko škodoradostne vyplazovalo jazyk na všetky živé stvorenia, ktoré v tej páľave ešte vládali vyjsť z domu. Vietor nepohol ani steblom trávy či listom na storočnom strome na dvore.
Vážne mal sto rokov. A možno aj viac. Každopádne bol dostatočne starý na to, aby ste v jeho korune mohli počuť dejiny.
Dejiny, ktoré si pamätal iba on. Tajomne si šepkali v lístí a praskali v starom dreve. Len málokto im dokázal rozumieť.

Melody sedela za stolom a mračila sa na papier s poznámkami.
Ešte sa z posledných síl pripravovala na školský rok.
Tak sa na školu tešila! Konečne nabehne známy stereotyp a nebude musieť sedieť tu a rozmýšľať nad tým, aké by to bolo, keby mala priateľov.
Priateľov, ktorí by s ňou počas horúcich letných dní chodili na kúpalisko, na túry do lesa, alebo len tak von. Jednoducho normálni priatelia. Lenže ona si znova a znova opakovala, že žiadnych nemá.
Kto by sa chcel priateliť s dievčaťom, ktoré fascinujú staré zrúcaniny, les a Druhá svetová vojna?
Kto by chcel na oslavy pozívať dievča, ktoré viac premýšľa ako hovorí?
A to bol Melodyin hlavný problém. Možno keby ľudia vedeli čítať myšlienky, zrazu by sa stala najzhovorčivejšou v triede.
Ale to sa nestane, pomyslela si pre seba ako to často robievala.
Mala úžasné predstavy, ako by bolo na svete keby bolo toto a tamto, lenže jediná malá, nepodstatná chybička na tom bolo to keby.
Keby ľudia vedeli lietať, nemusela by chodiť do školy pešo. Lenže ľudia lietať nevedia, takže bude musieť zasa prechádzať cez prechod, kde nefunguje semafor a zakopávať o kamene na rozkopanom chodníku. A tým je to uzavreté.
Melody stiekol z čela pot. Hlboko si vzdychla a nepriateľsky sa pozrela na pokazený ventilátor.
Život je pes, pomyslela si, poznámky strčila do zásuvky a rezignovane vstala.
Buď tu alebo tam, povedala si a otvorila dvere na dvor.
Z drevenej misky na okne si uchmatla jedno jabĺčko a pobrala sa k starému dubu, kde sa plánovala schovať v tieni pred slnkom. Prekážalo jej.
Práve keď si chcela jednou rukou nasadiť nové slnečné okuliare, potkla sa o knihu, ktorú včera od zlosti šmarila von oknom. Jablko sa jej vyšmyklo z ruky a skotúľalo sa do dutiny v strome, kde ho schovala tma.
Melody nahnevane vstala a konečne oľutovala, že Goethe opustil dom takýmto radikálnym spôsobom.
Napriek tomu ho tam nechala ďalej ležať, akoby za trest, že ho musí ešte dočítať a pobrala sa k stromu s nádejou, že jablko nebude ešte celé špinavé. Bolo by ho škoda, keďže si vybrala to najväčšie a najčervenejšie.
Zohla sa k diere a šmátrala po jablku. Lenže jablko tam nebolo. Natiahla ruku ešte ďalej, no šmykla sa a ruka jej vrazila vpred. Čakala, že narazí na drsnú kôru stromu a že si pravdepodobne odrie hánky, no nič také sa nestalo.
Namiesto toho jej ruka pristála v mazľavej člapkanici.
Fuj, blato, skrčila nos a vôbec sa nezamýšľala nad tým, ako je možné, že na niečo také nepríjemné narazila, keď deň, kedy pršalo, bol historickou minulosťou.
Ruku vytiahla a škaredo sa na ňu pozerala. Rozhodla sa, že sa do tej diery radšej pozrie, aby zasa nenarazila na ďalšie takéto prekvapenie.
Ale to, čo uvidela, ju totálne ohromilo. Na mieste, kde mala byť kôra stromu a teda strom by mal končiť, sa jagalo čosi modré. Akoby diera v strome pokračovala niekam ďalej.
Ale keď sa Melody postavila a pozrela za strom, nič tam nevidela.
Sprvu ju to zmiatlo, ale trochu aj ukľudňovalo. Celý život totiž snívala o tejto chvíli. Chcela zažiť alebo vidieť niečo, čo je absolútne nepochopiteľné. Snívala o tom, že ju napríklad unesú mimozemšťania, ale to jej v priebehu pár rokov pripadalo skôr ako pritiahnuté za vlasy.
Cesta do iného sveta cez kmeň stromu vyzerala zaujímavo, ako v dákom fantasy filme.
Naposledy sa rozhliadla, prikrčila sa a vplazila sa dnu. Nad tým, že má na sebe nové biele nohavice, radšej ani neuvažovala.
Modré svetlo tancovalo stále viac a viac, akoby na ňu volalo.
"Tak poď, poď bližšie!", počula ho v hlave a čoraz viac sa hnala vpred.
Po chvíli vyliezla z diery a rozhliadla sa na okolo. Od údivu jej div nespadla sánka.
Nachádzala sa uprostred lesa, ktorý zahaľovala tma. Jagavé svetielko pochádzalo z jazera pred ňou. Nebolo až také veľké, no celkom poľahky by obsiahlo celý pozemok ich domu. Keď sa mu ale lepšie prizrela, rozoznala na jeho dne jasné bledomodré svetlo. To, ktoré ju sem priviedlo. No teraz žiarilo oveľa jasnejšie.
To svetlo nepochádzalo z jazera, ale z jeho dna. Niečo na ňom ležalo. Lenže čo? Melody bola pripravená zistiť to.
Váhavo ponorila najprv ľavú nohu do vody, potom pravú. Prekvapene zistila, že voda vnútri vôbec nie je studená ako býva zvykom, ale naopak, bola príjemne teplá. Akoby ju niečo zvnútra zahrievalo.
Nadýchla sa, oprela sa dlaňami o breh a vkĺzla do vody. Trochu ju striaslo, no pokračovala ďalej. Musí zistiť, čo je to svetlo zač a to za každú cenu.
Pomaly sa blížila do stredu jazierka a po chvíli jej voda siahala iba po krk.
Svetielko bolo čoraz bližšie a zdalo sa jej, akoby veselo tancovalo.
Ponorila sa do vody. Roztiahla ruky a pustila sa plávať. Celkom náhodou si spomenula, ako sa to raz sama učila. Naučila sa to cez prázdniny pri mori. Bola tvrdohlavá, a tak neprestala, pokiaľ sa na hladine nedokázala udržať.
Pomaly sa ponárala nižšie a nižšie až pred sebou zbadala zdroj toho tajomného svetla.
Bol to malý, šedý, oválny kameň. Dotkla sa ho. Bol hladký a jemný.
V jeho strede bola vytesaná priehlbinka, odkiaľ svetlo vychádzalo. Zažmúrila oči a nahla sa nadeň. Nedokázala tam takmer nič vidieť. Porozhliadla sa naokolo a na zadnej strane kameňa zbadala štyri modré kruhy. Prešla po nich prstom a zistila, že sa dajú stlačiť. Všetky rad za radom postláčala, no nič sa nedialo. Vrátili sa do pôvodnej polohy.
Pomaly jej dochádzal dych, preto sa bleskovo vynorila nad hladinu. Nadýchla sa a pretrela si oči. Strašne ju štípali.
Otočila sa, že to celé zrejme vzdá a celý život sa bude tváriť, že nič také nezažila, keď tu zbadala strom, z ktorého vyliezla.
Nad dierou, ktorou sa dostala na toto zvláštne miesto, zbadala vyrezané nejaké znaky.
Keď sa im lepšie prizrela, zbadala, že to sú čísla. 1,2,4 a 3.
Pomaly jej to dochádzalo. Nečakala, ponorila sa späť a doplávala ku kameňu. Stlačila za sebou kruhy v takom poradí, v akom boli číslice uvedené na strome a čakala, čo sa bude diať.
Kruhy sa vrátili na miesto, no žiarivé svetlo sa pomaly vytratilo. Zrazu ju obklopila tma. Zmätene začala kopať nohami, aby sa dostala nad hladinu, no tu v tme zbadala slabučké modré svetielko vychádzajúce z priehlbinky v kameni.
Priplávala až k nemu a vtedy zazrela, čo to vlastne bolo.
Bol to náhrdelník. Strieborná retiazka, ktorá sa končila krištáľom veľkým ako jej palec. V jeho vnútri tancovalo to isté modré svetielko, ktoré videla cez dieru v strome.
Schmatla náhrdelník a vynorila sa z vody. Pomaly doplávala k brehu a potom sa zvalila na vlhkú trávu.
Nemohla uveriť tomu, čo sa práve stalo. Nakoniec, keď konečne chytila dych, vrátila sa späť na dvor. Žmúrila oči pred slnkom a chvíľu jej trvalo, než si naň zvykla. Potom sa tajomne usmiala nad tým, že aj ona zažila niečo výnimočné a sprisahanecky si sľúbila, že o tom raz napíše knihu. Alebo článok. Alebo si to radšej zapíše tam, kde to nikto iný nenájde.
Vzdychla si. Bude potrebovať nový denník. Nakoniec sa nadýchla a
tuho zvierajúc náhrdelník, zdvihla zo zeme Goetheho a pobrala sa domov.

Amber Girl ˆ©
Veronika Praženková ©
Keď ťa nikto nepochváli, pochváľ sa sám. :)
 

1 person judged this article.

Comments

1 zdenas-world zdenas-world | Email | Web | 23. july 2012 at 20:18 | React

Wow,ja by som to lepšie nenapísala,krásne...

2 Amber Girl Amber Girl | Web | 23. july 2012 at 20:36 | React

Ďakujem, také komentáre vždy potešia, či ide o staré práce alebo nie. ;)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Reklama
Kopírovať len s ikonkou alebo klikateľným odkazom a vždy si najprv pýtajte súhlas.
Poviedky nekopírovať! Maximálne môžete na stránke dať odkaz na môj článok, kde sa poviedky nachádzajú. Za propagáciu som rada, ale kopírovanie z duše nenávidím a takých ľudí okamžite nahlásim! To isté platí aj pre upravované fotky a čokoľvek z My Art → odkaz na článok dať môžete (samozrejme s bannerom/ikonkou) ale kopírovať v žiadnom prípade!
A vždy mi to predom ohláste.